Na koncert som sa tešil, pretože sa takéto akcie v Prahe často
neorganizujú a pretože mi pár známych narobilo chute. Do NoDu sme sa vydali
pred siedmou, dorazili sme o pol ôsmej a zistili sme, že oproti avizovanému
začiatku sa to celé posunulo asi o pol hodinu. Pre skrátenie dlhej chvíle
bola v predsieni pustená projekcia so zvukovými stopami, ktorú pripravili
samotní aktéri. Zaujímavé, ale trochu sa opakujúce. Dali sme si teda dobrý
drink a čakali sme, kým nás pustia do koncertnej miestnosti v zadnej časti
industriálne ladeného priestoru.
Už tesne po príchode nám bolo jasné, že bude asi plno, sadnúť sa ale dalo aj na zem na akési karimatky, čo ma potešilo. Na pódiu boli pripravené tri notebooky Apple (veľmi sexy!:), dva mixáky, inak nič. Ako prvý sa predstavil Aoki Takamasa, usmievavý šikmooký človiečik, skôr nenápadného výzoru. Postavil sa za „nástroje“ a spustil. Miešal stopy z dvoch notebookov na jednom mixáku. Pravdupovediac som ani nezaregistroval ako dlho hral, pretože už tesne po začiatku ma jeho zvukové plochy a klikance, škrabance, rezonancie a silno zefektované zvuky spolu s parádnou projekciou vtiahli tak, že som zabúdal dýchať. Zo začiatku skôr pomalšie, navzájom sa preplietajúce plochy s rôznymi ruchmi veľmi plynulo prechádzali do zložitejších kompozícií, zvuky sa prelievali do seba s úžasnou ľahkosťou, pričom sa dala jednoducho vypozorovať akási jednotná línia. Celé predstavenie sa postupne vyvíjalo, zvuky sa stávali čoraz výraznejšími i menej harmonickými, pribúdali rôzne vyslovene noisové štruktúry, sem tam sa objavil rozlámaný beat, rýchle clicks’n’cuts a nakoniec sa rytmus rozbehol niekam nad hranicu 200bpm a v dramatickej kakofónii celú prvú časť ukončil. Vynikajúce, zaujímavé, veľmi príjemné.
Krátko po Aokim sa objavila Tujiko Noriko, jemná, na prvý
pohľad trochu hanblivá, s tričkom „Kill Your Idols“. Nezačala príliš
presvedčivo, občas zanôtila trochu falošne. Prvú skladbu uviedla slovami:
„Mnohokrát ma označili za japonskú Björk, tak toto je taká Björkovská
pesnička“. Björkovská bola iba trochu, inak bola skôr taká nepokojná,
miestami s drsnejšími zvukmi, ako keď človeku v hlave víri veľa
myšlienok, na nič sa nevie sústrediť, je smutný a rozpoltený. Mal som
pocit, že smeruje od drsnejších skladieb k pokojnejším, po čase sa viac
uvoľnila, trochu zavtipkovala a aj spev sa zlepšil, aj keď som,
pravdupovediac, čakal trochu viac. Charakteristické boli tiahle, až
ambientné plochy, veľmi pomalé tempo a premýšľavosť. Jemné, éterické,
melancholické, vesmírne, farebné, smutné, veselé,
trochu uletené…to sú slová, ktoré mi chodili po rozume a bolo
ich viac, ale všetko sa sem napísať nedá. Dozvedeli sme sa, že:
“I cannot make music. I don’t wanna sing” alebo “I want to be a fly,
flying from shit to shit”, inak všetko ostatné spievala v japončine.
Mimochodom, je to podľa mňa veľmi melodický a na spev vhodný jazyk. Úplne
ku koncu sa znovu ukázal aj Aoki a spolu odohrali posledných pár piesní,
ktoré boli zo všetkých asi najpopovejšie a najviac Björkoidné :)
Atmosféra bola veľmi komorná, odhadom asi 200 návštevníkov bolo nadšených a dokonca si ľudia vytlieskali aj krátky prídavok. NoD je fajn priestor a organizátorom niet čo vyčítať. Takýto avantgardný, undergroundový, trochu intelektuálsky pôsobiaci a veľmi príjemný večer by som si zopakoval rozhodne častejšie. Zábava nevšedná, ale o to hodnotnejšia. Bravo!
Japanese Experimental Live Session | Priestor NoD | 5.11.2003
Text: Stano
Foto: Ponkie, Deejays.cz