„Groovy groovy jazzy funky pounce bounce dance…“.
Tak tieto rýmy ste už počuli asi veľmi dávno, ale tomu, komu učarovali,
ich pripomínať nemusím. Na svoju dobu absolútne prelomové spojenie jazzu a
hip-hopu oslovilo milióny ľudí po celom svete a nie inak to bolo aj v mojom
rodnom Martine, keď som sa začal ponárať hlbšie a hlbšie do hudobných
sfér. Dobre si pamätám, že práve debutový album formácie Us3, Hand On The
Torch, sa v CD-playeri v našej obľúbenej krčme hralo stále dokola.
A keď vyšiel album druhý, Broadway & 52nd, história sa opakovala.
Škoda len, že na ďaľší sme museli čakať toľko
dlhých rokov…
Geoff Wilkinson a Mel Simpson, veľkí hudobní fanúšikovia a neskorší zakladatelia Us3, sa stretli v roku 1990 a vydali prvý white label Where Will We Be In The 21st Century. Už táto ich prvá platňa naznačovala, kam sa v hudbe budú uberať – ako hostí si pozvali rappera MC Honey B a jazzovú klavíristku Jessicu Lauren. Aj keď nemali nijak veľký úspech, všimol si ich dnes mnohými zbožňovaní, vtedy však len rozbiehajúci sa label Ninja Tune. O rok neskôr im Ninjovia vydali ďaľší vinyl – The Band Played The Boogie. Ten už zaznamenal ohlas ďaleko väčší, a potom čo ho Londýnske rádio Kiss FM zaradilo do vysielania, spustila sa lavína. Geoff bol pozvaný do pobočky vydavateľstva EMI (ktoré vlastní jazzový label Blue Note), ako si pôvodne myslel, kvôli použitému samplu piesne “Sookie Sookie” od Granta Greena ktorá práve na Blue Note vyšla. No nejakým záhadným spôsobom nielenže sa vyhol žalobe, ale dokonca presvedčil zástupcov labelu Blue Note, aby mu dovolili samplovať čokoľvek z ich katalógu a ešte mu to aj vydať ako album.
Tak vznikol debutový album Hand On The Torch a
fenomenálna hymna acid jazzu Cantaloop (hlavný motív je sample
pesničky Herbieho Hancocka Cantaloop Island) zbúrala hitparády a len
v USA bola dlhú dobu v Top 10. Milión predaných nosičov v USA spravilo
z Hand On The Torch najpredávanejšie LP v histórii labelu Blue Note a
z Us3 medzinárodné hviezdy. Zástupci labelu si museli gratulovať
k obzvlášť jasnozrivému jednaniu,
predstavte si, že by Geoffa Wilkinsona vtedy
zažalovali…
Po niekoľkých celosvetových koncertných šnúrach sa Mel Simpson v roku 1996 rozhodol kapelu opustiť a Geoff začal chystať ďaľšiu platňu s novými hosťami, rappermi KCB a Shabaamom Sahdeeq. V roku 1997 tak vyšla druhá dlhohrajúca doska, Broadway & 52nd . Svoj zvuk posunuli o niečo ďalej, výborný výkon podali obidvaja rapperi a celé uskupenie znovu vyrazilo na turné. Následne sa A&R manažér labelu Blue Note presunul do vydavateľstva Sony a s ním pod túto značku prešli aj Us3. S ďaľšími hosťami rapperom Michelobom a výbornou speváčkou Alison Crockett (známa spoluprácou s mnohými inými producentmi i vlastnou tvorbou) sa pustili do nahrávania tretej dosky. Počas príprav však nastalo v Sony personálne zemetrasenie a nový album sa musel odložiť, Geoff Wilkinson sa začal s vydavateľstvom súdiť a trvalo niekoľko rokov kým sa všetko urovnalo a album An Ordinary Day In An Unusual Place mohlo vyjsť. Najprv len v Japonsku na Toshiba EMI v roku 2001, a potom aj v Európe na značke Universal.
Tento album znamenal ďaľší výrazný posun. Ubudlo samplov a pribudli živé nástroje, Geoff sa nechal ovplivniť aj drumandbassom, čo dokazujú dve pesničky s junglovým rytmom. Alison Crockett pridala skvelý soulový feeling a dokonca pesničku Get Out remixoval nám dobre známy DJ Marky – určite ju poznáte. Na margo problémov so Sony sa Geoff dokonca vyjadril v tom zmysle, že celé by to možno bolo jednoduchšie keby prosto zašiel do budovy Sony a niekomu poriadne vrazil päsťou…
Na nejaký čas Geoff zanevrel na major labele, ale vďaka
porozumeniu s Japonským Toshiba EMI mohol aj zatiaľ posledný album
Questions vyjsť opäť najprv v Japonsku (r. 2004) a neskôr aj
v Európe a USA – v týchto regiónoch však album vydal Geoff svojpomocne.
Questions je postavené na vokáloch rappera Reggi Wyns a juhoafrickej
speváčky žijúcej v Londýne Mpho Skeef. Sample tu nenájdete skoro vôbec
žiadne, zato hudobný posun je zase výrazný – celý album sa nesie
v duchu fúzie hip-hopu, latina a novej soulovej vlny. Znie veľmi súčasne,
ale nie sú to žiadne smiešne kvázi-soul veci ako ich vídame na MTV, skôr
by som to prirovnal k zvuku aký má napríklad Erykah Badu.
Chystaný koncert Us3 v Roxy vo mne vyvolal veľké očakávania, myslím si, že to určite bude stáť zato. Užijú si nielen fanúškovia hip-hopu, ale i jazzu, soulu a vôbec čiernej muziky. Už túto stredu 20.4. sa teda stretneme v Roxy!
Odkazy: